Chrúst obyčajný
Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) bol v minulosti veľmi významným a
rozšíreným škodcom. V ostatných rokoch sú výskyty opäť početnejšie, lokálne dochádza k významným škodám. Škodia larvy, ktoré poškodzujú podzemné časti rastlín, i chrobáky, ktoré obhrýzajú listy listnatých drevín . Chrobák je 25 – 30 mm dlhý, má čierny štít a červenohnedé krovky. Typické sú vejárovité, desaťčlánkové tykadlá. Larva (pandrava) je mäsitá, žltobiela, s hnedou hlavou, prehnutá do tvaru C, dospelá meria 50 – 65 mm. Vývoj chrústa trvá 3 – 4 roky. Chrobáky sa liahnu koncom leta a prezimujú. Na jar opúšťajú pôdu. Na poliach kladú vajíčka. Po 4 – 6 týždňoch sa liahnu larvy, ktoré sa živia drobnými korienkami rastlín. V auguste a septembri sa zvliekajú a prezimujú . Druhýkrát sa zvliekajú v júni až auguste nasledujúceho roka. Na jar pokračuje larva v kŕmení a zakukľuje sa od júla do augusta. Vyrastené larvy poškodzujú podzemné časti rastlín. Ohryzávajú koreňové kmienky (podnožovú časť) a korene.
Včela medonosná
Sú najdokonalejšie prispôsobené k navštevovaniu kvetov. Majú zložené oči, ktoré sú veľké a holé. Tykadlá sú lomené. Ústne ústroje hrýzavo-lízave. Majú hlavu, hruď, bruško. Majú dva páry blanitých krídel a tri páry nôh. Pod bruškom majú peľový košík, do ktorého zbierajú peľ. Vonkajšia kostra včely je z chitínu a je pokrytá chĺpkami. Živia sa peľom a nektárom. Jej prapôvodnou vlasťou je zrejme oblasť Orientu. Niektoré včely žijú samotársky, ale včely, ktoré sa vyskytujú v našich krajoch, vytvárajú spoločenstvá. Včely medonosné žili pôvodne v lesoch a hniezda si zakladali v dutinách stromov alebo skál. Človek im však už odpradávna poskytoval umelé dutiny, a tak sa prispôsobili životu v úľoch, kde majú stálu ľudskú opateru. Domestikovaná včela je úplne závislá od človeka, môže však zdivieť. Včely sa vyskytujú v kultúrnych krajinách od chladného mierneho pásma až po tropické pásmo. V strednej Európe sa dnes divá včela vo voľnej prírode obyčajne nevyskytuje. Včela žije v početných spoločenstvách - včelstvách. Včelstvo je z hľadiska sociologického rodina, tvorená matkou a jej potomkami - sú to robotnice a trúdy. Robotnice zbierajú peľ a nektár kvetov, z ktorého neskôr vzniká med. Spoločne žijú pohromade najmenej dve generácie včiel a je medzi nimi aktívna súčinnosť. Žiadna medonosná včela nemôže žiť dlhšiu dobu sama, je odkázaná na pomoc svojich družiek.
Ropucha obyčajná (Bufo bufo)
Zo všetkých našich obojživelníkov má najnemotornejší vzhľad. Telo je zavalité, hlava a pysk široko zaokrúhlené. Dĺžka tela samičiek v ojedinelých prípadoch dosahuje 120 mm, samcov maximálne 90 mm. Koža je hrubá, bradavičnatá, bubienok zväčša nezreteľný. Subartikulárne hrbolčeky na spodnej strane prstov sú párové. Na vonkajšej strane chodidla nie je pozdĺžny záhyb. Samce sú bez zvukových rezonátorov. Zafarbenie je prevažne tmavohnedé alebo sivohnedé.
Obýva lesy, záhrady, polia, lúky a rada sa zdržuje aj v osadách. Je nočným živočíchom, iba v čase párenia, ktoré prebieha od marca do mája, je aktívna cez deň. Samce v čase párenia vydávajú kvíkavý zvuk. Vajíčka (do 7 000 kusov) znáša samica v šnúrach dlhých 5-10 metrov. Žubrienky metamorfujú po 2-3 mesiacoch. Tie sú spomedzi ostatných žubrienok najmenšie a výrazne sa odlišujú sfarbením. Sú nápadné tmavo čierne. Koncom septembra a v októbri zaliezajú ropuchy do dier v zemi, do skalných štrbín a podobných úkrytov, ďaleko od vody, kde prespia zimu.
Sýkorka veľká
Sýkorka veľká alebo sýkorka bielolíca (lat. Parus major) je naša najväčšia a najrozšírenejšia sýkorka. U nás je zákonom chránená. Pôvodne dávala prednosť listnatým lesom, ale dnes žije aj v parkoch a záhradách a veľmi dobre sa naučila využívať vo svoj prospech blízkosť ľudí. Sýkorka veľká je pomerne výrazne sfarbená. Má žlté bruško s pozdĺžnym čiernym pruhom, čiernu čiapočku a čierne lemované biele líca (v niektorých publikáciách sa označuje ako sýkorka bielolíca). Má veľmi rozmanité hlasové prejavy a je pomerne dobrý imitátor hlasov iných druhov. V lete sa živí hmyzom, ale v zime musí prejsť na semená s vysokým obsahom tuku, ktoré často nachádza v kŕmidlách (najlepšie slnečnice) a sú ochotné si pre ne priletieť až na ľudskú ruku. Ďalej konzumujú rôzne živočíšne tuky (napr. hovädzí loj) a v Anglicku sú známe tým, že sa naučili preďobať hliníkové uzávery fliaš s mliekom a vyzobať smotanu pod ním.
Kačica divá
Životným prostredím kačice divej sú stojaté vody na močiaroch, mŕtvych ramenách a vodných nádržiach, ale žije aj na tečúcich vodách, kde si vyhľadáva tichšie zátočiny. Vyhovujú jej okrajové porasty močiarnych rastlín a hustá vegetácia na brehoch, kde nachádza vhodné miesta na hniezdenie. Hniezdi aj pri parkových rybníčkoch a na riekach v mestách. Živí sa živočíšnou i rastlinnou potravou zbieranou vo vode aj na suchu. Hniezdi väčšinou pri vode v tŕstí. Hniezdo si vystieľa jemným perím. Vyliahnuté káčatká sú žlto-hnedo strakaté, ktoré kačica nekŕmi. Živí sa hmyzom, larvami, mäkkýšmi - je všežravá.
Výborne pláva. Niekedy sa kačice sťahujú do teplejších krajín. Patrí medzi poľovnú zver.
Operenie samčeka (káčer) je sivé, s hnedou hruďou, hnedastým chrbtom a čiernou časťou nad a pod chvostom. Hlava je kovovo zelená a pod tým s bielym pruhom na krku, zobák je zelenožltý. Na zadnom okraji krídel sa nachádza kovovo modrý bielo lemovaný pás. Konce chvosta sú kučeravé. V časovom období medzi júlom a augustom je operenie samčeka zameniteľne podobné sfarbeniu samičky. Iba sfarbenie zobáka poskytuje rozpoznávací znak: naďalej značne žltý zobák samčeka a v protiklade tmavo sivý až hnedý zobák samičky.
Kuna lesná
Domovom kuny lesnej sú všetky lesnaté končiny severnej pologule. Lesná kuna obýva listnaté i ihličnaté lesy a vyskytuje sa tým častejšie, čím sú lesy osamelejšie, hustejšie a temnejšie. Je pravým obyvateľom stromov. Ako obydlie jej slúžia dutiny stromov. Kuna plieni hlodavcov, ale aj vtáčie hniezda, vyhľadáva úle, z ktorých konzumuje med, sliedi po ovocí, pochutnávajúc si na hruškách, čerešniach a slivkách. Kuna lesná je asi 55 centimetrov dlhá s chvostom asi 30 centimetrov, jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé, boky a brucho žltkasté. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia.
Myšiak hôrny
Myšiak hôrny je dravec strednej veľkosti (dĺžka tela je asi 53 cm, krídla samčekov 39 cm, samičiek 41 cm, chvosta 25 cm). Postavu má zavalitú, zložené krídla siahajú takmer až na koniec chvosta. Zobák je s veľkým hákom. Sfarbenie je veľmi variabilné od čiernohnedého až po bledo smotanové. Vrchná strana zvyčajne jednofarebná, spodná viac alebo menej škvrnitá, chvost zväčša úzko pásikavý. Žije v lesoch, loví najmä v zime na poliach, hniezdi na stromoch. Začiatok hniezdenia je v druhej polovici marca a v apríli. Násadou sú 2-4 vajcia. Inkubačný čas 33-35 dní. Výchova mladých v hniezde trvá 46 dní. V potrave prevažujú väčšinou drobné cicavce (najmä hraboše poľné), v menšej miere drobné vtáky a ostatné stavovce. Obýva lesy po celom území Slovenska od nížin až do výšky 1 300 m. Jeden z našich najhojnejších dravcov, jeho početnosť však kolíše podľa množstva potravy v roku (v rokoch, keď sú drobné cicavce hojnejšie, býva aj počet hniezdiacich párov väčší).
Chrúst obyčajný
Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) bol v minulosti veľmi významným a
rozšíreným škodcom. V ostatných rokoch sú výskyty opäť početnejšie, lokálne dochádza k významným škodám. Škodia larvy, ktoré poškodzujú podzemné časti rastlín, i chrobáky, ktoré obhrýzajú listy listnatých drevín . Chrobák je 25 – 30 mm dlhý, má čierny štít a červenohnedé krovky. Typické sú vejárovité, desaťčlánkové tykadlá. Larva (pandrava) je mäsitá, žltobiela, s hnedou hlavou, prehnutá do tvaru C, dospelá meria 50 – 65 mm. Vývoj chrústa trvá 3 – 4 roky. Chrobáky sa liahnu koncom leta a prezimujú. Na jar opúšťajú pôdu. Na poliach kladú vajíčka. Po 4 – 6 týždňoch sa liahnu larvy, ktoré sa živia drobnými korienkami rastlín. V auguste a septembri sa zvliekajú a prezimujú . Druhýkrát sa zvliekajú v júni až auguste nasledujúceho roka. Na jar pokračuje larva v kŕmení a zakukľuje sa od júla do augusta. Vyrastené larvy poškodzujú podzemné časti rastlín. Ohryzávajú koreňové kmienky (podnožovú časť) a korene.
Včela medonosná
Sú najdokonalejšie prispôsobené k navštevovaniu kvetov. Majú zložené oči, ktoré sú veľké a holé. Tykadlá sú lomené. Ústne ústroje hrýzavo-lízave. Majú hlavu, hruď, bruško. Majú dva páry blanitých krídel a tri páry nôh. Pod bruškom majú peľový košík, do ktorého zbierajú peľ. Vonkajšia kostra včely je z chitínu a je pokrytá chĺpkami. Živia sa peľom a nektárom. Jej prapôvodnou vlasťou je zrejme oblasť Orientu. Niektoré včely žijú samotársky, ale včely, ktoré sa vyskytujú v našich krajoch, vytvárajú spoločenstvá. Včely medonosné žili pôvodne v lesoch a hniezda si zakladali v dutinách stromov alebo skál. Človek im však už odpradávna poskytoval umelé dutiny, a tak sa prispôsobili životu v úľoch, kde majú stálu ľudskú opateru. Domestikovaná včela je úplne závislá od človeka, môže však zdivieť. Včely sa vyskytujú v kultúrnych krajinách od chladného mierneho pásma až po tropické pásmo. V strednej Európe sa dnes divá včela vo voľnej prírode obyčajne nevyskytuje. Včela žije v početných spoločenstvách - včelstvách. Včelstvo je z hľadiska sociologického rodina, tvorená matkou a jej potomkami - sú to robotnice a trúdy. Robotnice zbierajú peľ a nektár kvetov, z ktorého neskôr vzniká med. Spoločne žijú pohromade najmenej dve generácie včiel a je medzi nimi aktívna súčinnosť. Žiadna medonosná včela nemôže žiť dlhšiu dobu sama, je odkázaná na pomoc svojich družiek.
Ropucha obyčajná (Bufo bufo)
Zo všetkých našich obojživelníkov má najnemotornejší vzhľad. Telo je zavalité, hlava a pysk široko zaokrúhlené. Dĺžka tela samičiek v ojedinelých prípadoch dosahuje 120 mm, samcov maximálne 90 mm. Koža je hrubá, bradavičnatá, bubienok zväčša nezreteľný. Subartikulárne hrbolčeky na spodnej strane prstov sú párové. Na vonkajšej strane chodidla nie je pozdĺžny záhyb. Samce sú bez zvukových rezonátorov. Zafarbenie je prevažne tmavohnedé alebo sivohnedé.
Obýva lesy, záhrady, polia, lúky a rada sa zdržuje aj v osadách. Je nočným živočíchom, iba v čase párenia, ktoré prebieha od marca do mája, je aktívna cez deň. Samce v čase párenia vydávajú kvíkavý zvuk. Vajíčka (do 7 000 kusov) znáša samica v šnúrach dlhých 5-10 metrov. Žubrienky metamorfujú po 2-3 mesiacoch. Tie sú spomedzi ostatných žubrienok najmenšie a výrazne sa odlišujú sfarbením. Sú nápadné tmavo čierne. Koncom septembra a v októbri zaliezajú ropuchy do dier v zemi, do skalných štrbín a podobných úkrytov, ďaleko od vody, kde prespia zimu.
Sýkorka veľká
Sýkorka veľká alebo sýkorka bielolíca (lat. Parus major) je naša najväčšia a najrozšírenejšia sýkorka. U nás je zákonom chránená. Pôvodne dávala prednosť listnatým lesom, ale dnes žije aj v parkoch a záhradách a veľmi dobre sa naučila využívať vo svoj prospech blízkosť ľudí. Sýkorka veľká je pomerne výrazne sfarbená. Má žlté bruško s pozdĺžnym čiernym pruhom, čiernu čiapočku a čierne lemované biele líca (v niektorých publikáciách sa označuje ako sýkorka bielolíca). Má veľmi rozmanité hlasové prejavy a je pomerne dobrý imitátor hlasov iných druhov. V lete sa živí hmyzom, ale v zime musí prejsť na semená s vysokým obsahom tuku, ktoré často nachádza v kŕmidlách (najlepšie slnečnice) a sú ochotné si pre ne priletieť až na ľudskú ruku. Ďalej konzumujú rôzne živočíšne tuky (napr. hovädzí loj) a v Anglicku sú známe tým, že sa naučili preďobať hliníkové uzávery fliaš s mliekom a vyzobať smotanu pod ním.
Kačica divá
Životným prostredím kačice divej sú stojaté vody na močiaroch, mŕtvych ramenách a vodných nádržiach, ale žije aj na tečúcich vodách, kde si vyhľadáva tichšie zátočiny. Vyhovujú jej okrajové porasty močiarnych rastlín a hustá vegetácia na brehoch, kde nachádza vhodné miesta na hniezdenie. Hniezdi aj pri parkových rybníčkoch a na riekach v mestách. Živí sa živočíšnou i rastlinnou potravou zbieranou vo vode aj na suchu. Hniezdi väčšinou pri vode v tŕstí. Hniezdo si vystieľa jemným perím. Vyliahnuté káčatká sú žlto-hnedo strakaté, ktoré kačica nekŕmi. Živí sa hmyzom, larvami, mäkkýšmi - je všežravá.
Výborne pláva. Niekedy sa kačice sťahujú do teplejších krajín. Patrí medzi poľovnú zver.
Operenie samčeka (káčer) je sivé, s hnedou hruďou, hnedastým chrbtom a čiernou časťou nad a pod chvostom. Hlava je kovovo zelená a pod tým s bielym pruhom na krku, zobák je zelenožltý. Na zadnom okraji krídel sa nachádza kovovo modrý bielo lemovaný pás. Konce chvosta sú kučeravé. V časovom období medzi júlom a augustom je operenie samčeka zameniteľne podobné sfarbeniu samičky. Iba sfarbenie zobáka poskytuje rozpoznávací znak: naďalej značne žltý zobák samčeka a v protiklade tmavo sivý až hnedý zobák samičky.
Kuna lesná
Domovom kuny lesnej sú všetky lesnaté končiny severnej pologule. Lesná kuna obýva listnaté i ihličnaté lesy a vyskytuje sa tým častejšie, čím sú lesy osamelejšie, hustejšie a temnejšie. Je pravým obyvateľom stromov. Ako obydlie jej slúžia dutiny stromov. Kuna plieni hlodavcov, ale aj vtáčie hniezda, vyhľadáva úle, z ktorých konzumuje med, sliedi po ovocí, pochutnávajúc si na hruškách, čerešniach a slivkách. Kuna lesná je asi 55 centimetrov dlhá s chvostom asi 30 centimetrov, jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé, boky a brucho žltkasté. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia.
Myšiak hôrny
Myšiak hôrny je dravec strednej veľkosti (dĺžka tela je asi 53 cm, krídla samčekov 39 cm, samičiek 41 cm, chvosta 25 cm). Postavu má zavalitú, zložené krídla siahajú takmer až na koniec chvosta. Zobák je s veľkým hákom. Sfarbenie je veľmi variabilné od čiernohnedého až po bledo smotanové. Vrchná strana zvyčajne jednofarebná, spodná viac alebo menej škvrnitá, chvost zväčša úzko pásikavý. Žije v lesoch, loví najmä v zime na poliach, hniezdi na stromoch. Začiatok hniezdenia je v druhej polovici marca a v apríli. Násadou sú 2-4 vajcia. Inkubačný čas 33-35 dní. Výchova mladých v hniezde trvá 46 dní. V potrave prevažujú väčšinou drobné cicavce (najmä hraboše poľné), v menšej miere drobné vtáky a ostatné stavovce. Obýva lesy po celom území Slovenska od nížin až do výšky 1 300 m. Jeden z našich najhojnejších dravcov, jeho početnosť však kolíše podľa množstva potravy v roku (v rokoch, keď sú drobné cicavce hojnejšie, býva aj počet hniezdiacich párov väčší).
Zvieratá
Chrúst obyčajný
Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) bol v minulosti veľmi významným a
rozšíreným škodcom. V ostatných rokoch sú výskyty opäť početnejšie, lokálne dochádza k významným škodám. Škodia larvy, ktoré poškodzujú podzemné časti rastlín, i chrobáky, ktoré obhrýzajú listy listnatých drevín . Chrobák je 25 – 30 mm dlhý, má čierny štít a červenohnedé krovky. Typické sú vejárovité, desaťčlánkové tykadlá. Larva (pandrava) je mäsitá, žltobiela, s hnedou hlavou, prehnutá do tvaru C, dospelá meria 50 – 65 mm. Vývoj chrústa trvá 3 – 4 roky. Chrobáky sa liahnu koncom leta a prezimujú. Na jar opúšťajú pôdu. Na poliach kladú vajíčka. Po 4 – 6 týždňoch sa liahnu larvy, ktoré sa živia drobnými korienkami rastlín. V auguste a septembri sa zvliekajú a prezimujú . Druhýkrát sa zvliekajú v júni až auguste nasledujúceho roka. Na jar pokračuje larva v kŕmení a zakukľuje sa od júla do augusta. Vyrastené larvy poškodzujú podzemné časti rastlín. Ohryzávajú koreňové kmienky (podnožovú časť) a korene.
Včela medonosná
Sú najdokonalejšie prispôsobené k navštevovaniu kvetov. Majú zložené oči, ktoré sú veľké a holé. Tykadlá sú lomené. Ústne ústroje hrýzavo-lízave. Majú hlavu, hruď, bruško. Majú dva páry blanitých krídel a tri páry nôh. Pod bruškom majú peľový košík, do ktorého zbierajú peľ. Vonkajšia kostra včely je z chitínu a je pokrytá chĺpkami. Živia sa peľom a nektárom. Jej prapôvodnou vlasťou je zrejme oblasť Orientu. Niektoré včely žijú samotársky, ale včely, ktoré sa vyskytujú v našich krajoch, vytvárajú spoločenstvá. Včely medonosné žili pôvodne v lesoch a hniezda si zakladali v dutinách stromov alebo skál. Človek im však už odpradávna poskytoval umelé dutiny, a tak sa prispôsobili životu v úľoch, kde majú stálu ľudskú opateru. Domestikovaná včela je úplne závislá od človeka, môže však zdivieť. Včely sa vyskytujú v kultúrnych krajinách od chladného mierneho pásma až po tropické pásmo. V strednej Európe sa dnes divá včela vo voľnej prírode obyčajne nevyskytuje. Včela žije v početných spoločenstvách - včelstvách. Včelstvo je z hľadiska sociologického rodina, tvorená matkou a jej potomkami - sú to robotnice a trúdy. Robotnice zbierajú peľ a nektár kvetov, z ktorého neskôr vzniká med. Spoločne žijú pohromade najmenej dve generácie včiel a je medzi nimi aktívna súčinnosť. Žiadna medonosná včela nemôže žiť dlhšiu dobu sama, je odkázaná na pomoc svojich družiek.
Ropucha obyčajná (Bufo bufo)
Zo všetkých našich obojživelníkov má najnemotornejší vzhľad. Telo je zavalité, hlava a pysk široko zaokrúhlené. Dĺžka tela samičiek v ojedinelých prípadoch dosahuje 120 mm, samcov maximálne 90 mm. Koža je hrubá, bradavičnatá, bubienok zväčša nezreteľný. Subartikulárne hrbolčeky na spodnej strane prstov sú párové. Na vonkajšej strane chodidla nie je pozdĺžny záhyb. Samce sú bez zvukových rezonátorov. Zafarbenie je prevažne tmavohnedé alebo sivohnedé.
Obýva lesy, záhrady, polia, lúky a rada sa zdržuje aj v osadách. Je nočným živočíchom, iba v čase párenia, ktoré prebieha od marca do mája, je aktívna cez deň. Samce v čase párenia vydávajú kvíkavý zvuk. Vajíčka (do 7 000 kusov) znáša samica v šnúrach dlhých 5-10 metrov. Žubrienky metamorfujú po 2-3 mesiacoch. Tie sú spomedzi ostatných žubrienok najmenšie a výrazne sa odlišujú sfarbením. Sú nápadné tmavo čierne. Koncom septembra a v októbri zaliezajú ropuchy do dier v zemi, do skalných štrbín a podobných úkrytov, ďaleko od vody, kde prespia zimu.
Sýkorka veľká
Sýkorka veľká alebo sýkorka bielolíca (lat. Parus major) je naša najväčšia a najrozšírenejšia sýkorka. U nás je zákonom chránená. Pôvodne dávala prednosť listnatým lesom, ale dnes žije aj v parkoch a záhradách a veľmi dobre sa naučila využívať vo svoj prospech blízkosť ľudí. Sýkorka veľká je pomerne výrazne sfarbená. Má žlté bruško s pozdĺžnym čiernym pruhom, čiernu čiapočku a čierne lemované biele líca (v niektorých publikáciách sa označuje ako sýkorka bielolíca). Má veľmi rozmanité hlasové prejavy a je pomerne dobrý imitátor hlasov iných druhov. V lete sa živí hmyzom, ale v zime musí prejsť na semená s vysokým obsahom tuku, ktoré často nachádza v kŕmidlách (najlepšie slnečnice) a sú ochotné si pre ne priletieť až na ľudskú ruku. Ďalej konzumujú rôzne živočíšne tuky (napr. hovädzí loj) a v Anglicku sú známe tým, že sa naučili preďobať hliníkové uzávery fliaš s mliekom a vyzobať smotanu pod ním.
Kačica divá
Životným prostredím kačice divej sú stojaté vody na močiaroch, mŕtvych ramenách a vodných nádržiach, ale žije aj na tečúcich vodách, kde si vyhľadáva tichšie zátočiny. Vyhovujú jej okrajové porasty močiarnych rastlín a hustá vegetácia na brehoch, kde nachádza vhodné miesta na hniezdenie. Hniezdi aj pri parkových rybníčkoch a na riekach v mestách. Živí sa živočíšnou i rastlinnou potravou zbieranou vo vode aj na suchu. Hniezdi väčšinou pri vode v tŕstí. Hniezdo si vystieľa jemným perím. Vyliahnuté káčatká sú žlto-hnedo strakaté, ktoré kačica nekŕmi. Živí sa hmyzom, larvami, mäkkýšmi - je všežravá.
Výborne pláva. Niekedy sa kačice sťahujú do teplejších krajín. Patrí medzi poľovnú zver.
Operenie samčeka (káčer) je sivé, s hnedou hruďou, hnedastým chrbtom a čiernou časťou nad a pod chvostom. Hlava je kovovo zelená a pod tým s bielym pruhom na krku, zobák je zelenožltý. Na zadnom okraji krídel sa nachádza kovovo modrý bielo lemovaný pás. Konce chvosta sú kučeravé. V časovom období medzi júlom a augustom je operenie samčeka zameniteľne podobné sfarbeniu samičky. Iba sfarbenie zobáka poskytuje rozpoznávací znak: naďalej značne žltý zobák samčeka a v protiklade tmavo sivý až hnedý zobák samičky.
Kuna lesná
Domovom kuny lesnej sú všetky lesnaté končiny severnej pologule. Lesná kuna obýva listnaté i ihličnaté lesy a vyskytuje sa tým častejšie, čím sú lesy osamelejšie, hustejšie a temnejšie. Je pravým obyvateľom stromov. Ako obydlie jej slúžia dutiny stromov. Kuna plieni hlodavcov, ale aj vtáčie hniezda, vyhľadáva úle, z ktorých konzumuje med, sliedi po ovocí, pochutnávajúc si na hruškách, čerešniach a slivkách. Kuna lesná je asi 55 centimetrov dlhá s chvostom asi 30 centimetrov, jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé, boky a brucho žltkasté. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia.
Myšiak hôrny
Myšiak hôrny je dravec strednej veľkosti (dĺžka tela je asi 53 cm, krídla samčekov 39 cm, samičiek 41 cm, chvosta 25 cm). Postavu má zavalitú, zložené krídla siahajú takmer až na koniec chvosta. Zobák je s veľkým hákom. Sfarbenie je veľmi variabilné od čiernohnedého až po bledo smotanové. Vrchná strana zvyčajne jednofarebná, spodná viac alebo menej škvrnitá, chvost zväčša úzko pásikavý. Žije v lesoch, loví najmä v zime na poliach, hniezdi na stromoch. Začiatok hniezdenia je v druhej polovici marca a v apríli. Násadou sú 2-4 vajcia. Inkubačný čas 33-35 dní. Výchova mladých v hniezde trvá 46 dní. V potrave prevažujú väčšinou drobné cicavce (najmä hraboše poľné), v menšej miere drobné vtáky a ostatné stavovce. Obýva lesy po celom území Slovenska od nížin až do výšky 1 300 m. Jeden z našich najhojnejších dravcov, jeho početnosť však kolíše podľa množstva potravy v roku (v rokoch, keď sú drobné cicavce hojnejšie, býva aj počet hniezdiacich párov väčší).